Moje ráno je rýchle, voda v sprche studená, slnko sa k nej ešte nestihlo dostať. Pripravujem si čierny čaj s mliekom, aby som ten typický blízkovýchodný, vždy čierny, trochu pozmenil. Teraz si vychutnávam chvíľu ticha pred príchodom detí na prvé hodiny. Vždy prichádzajú aspoň 20 minút v predstihu. Z balkóna pozorujem mäkkým slnkom zaliate olivové plantáže, čítam si alebo píšem dlhé e-maily. Tunajšie sýrske rodiny žijú priamo v dedine alebo v jej blízkom okolí, kdekoľvek majú dovolené platiť nájom za nízke konštrukcie zakryté umelými plachtami s nápisom UNHCR. Nie sú veľmi ďaleko od domova, domov je len niekoľko kilometrov. Napriek tomu niektoré z nich v Libanone dočasne žijú už viac než 7 rokov. Rodičia sa jedni od druhých výrazne líšia. Niektorí nepremeškajú jedinú šancu ponúknuť nám čaj či nás dokonca pozvať na obed. Iní zase využijú každú z príležitostí žiadať o nemožné. Ich deti neúnavne pobehujú po dedine a okolo Mierového centra, veľkého domu so záhradou a garážou, z ktorej je dnes trieda. Práve v nej organizujeme vyučovanie a workshopy, tu sa spoločne hráme. A je to normálne. Ako pekne povedal iný dobrovoľník, Jack: „Učil som normálne deti, ktoré vedia byť láskavé aj diabolské, ktoré snívajú ako všetky deti. Bolo to veľmi normálne.“ Keď sa ohliadnem, pomaly začínam rozumieť, že tá najväčšia výzva, ktorej čelíme, môže prameniť práve odtiaľto. Výzva naplno si uvedomiť, že tieto deti skutočne sú normálnymi deťmi, a vytvoriť pre ne atmosféru, v ktorej sa normálnymi cítia – pretože si zaslúžia cítiť sa tak.
No ešte predtým ako sediac na balkóne stihnem odoslať svoj e-mail, niekto hlučnému súboru začína vysvetľovať, že pre polovicu z nich sa hodiny začínajú neskôr. Táto polovica rozvrh veľmi dobre pozná, decká však aj napriek tomu prišli – len aby ďalšiu hodinu či dve nemuseli stráviť doma. Tá prvá polovica začína svoju hodinu Francúzštiny, ktorú potrebujú, aby sa mohli udržať alebo vstúpiť do libanonského školského systému. Zdá sa, že pre niektorých z nich je už teraz neskoro, vzdať sa ale nie je v silách idealistického dobrovoľníka. Zatiaľ upravujem tisícky fotografií. To preto, lebo som pricestoval v ten istý deň ako Lucas, ktorý priniesol šesť fotoaparátov, chemikálie a skvelé nápady a ja som mu sľúbil s tým všetkým pomôcť. Počas prvých dní, kedy sme sa sústredili na vysvetľovanie správneho držania fotoaparátu a stláčania spúšte, končili naše hodiny ohromným množstvom fotografií. Neskôr sme fotili špliechajúcu vodu a vybrali sa na výlet do hôr, odkiaľ sme dovideli až na Krak des Chavaliers a priľahlé dediny v Sýrii. Postupom času sa detská kreativita naplno prejavila. Jack a Alice, ktorí hovorili arabsky, sprostredkovali naše drobné rady, a z kreativity sa začali vynárať príbehy. Príbehy o kvetoch, riekach či bojovníkoch. Odhaľovala sa expresívna sila fotografie. Bolo to krásne, poučné. My, západniari, sme učili ako rozpovedať príbeh fotografiou ich, deti, ktoré mali smolu. My a oni. Vždy to bude „my a oni“, nie „my všetci“. A pritom kultúra im vlastná nikdy nepoužívala vizuálne umenie ako vyjadrovací prostriedok.
Tak teda, čo je tým nepriamym významom dobrovoľníctva?
\\
Pridaj komentár