V kláštore Deir Maryam Al-Adhra v kurdskej Sulejmání žije mnoho rodín, mnoho detí. Väčšina z nich pochádza práve z častí Iraku a Sýrie, do ktorých sa nemôžu vrátiť kvôli vojne ktorá vypukla v roku 2011 a vzostupe Islamského Štátu, ktorý získal kontrolu nad väčšinou miest tohto regiónu v roku 2014. Kláštor je zatiaľ ich jediným domovom.
“Chýba ti otec, že? Aj mne chýbal. Prišiel sem dva roky pred nami za prácou. Ja, Rachel a mama sme zostali doma. V mysli som stále mal… nemohol som spať, ani ísť do školy, vedel som rozmýšľať len nad mojím otcom – ako sa má a čo robí. Veľa som mu telefonoval.
Teraz sme tu a zmenil sa. Predtým sme sa on, Rachel a ja veľa hrali. Teraz chodí len do práce a do svojej izby. Jeho izba je temná a zlá. Mama je najlepšia. No moja rodina, neviem, ako by som ich mohol zmeniť k lepšiemu. Moja rodina skončila.
Nevieme, či budeme zajtra nažive. Nevieme nič.
V mojej mysli je život ako prechádzka. Taká krátka, ale žiadna hra, nie je žiadne game over a start again. Je to len jedna prechádzka. Začneš kráčať z jedného bodu a skončíš na inom, a to je všetko. A niekedy nevieš, kam kráčaš, niekedy musíš ísť okolo. Ale každý sa musí naučiť kráčať. Nemám rád tento dom. Všetko, hlavne tie steny, je zo skla. Jedna guľka a všetci sme mŕtvi.
Vieš, všetko je zo skla. Všetko v živote.” – Yousef, 12
Pridaj komentár