• koncept
  • autori
  • váš uhol

iný uhol ohľadu

slová a fotografie

Iný uhol ohľadu je miesto pre každého, kto by sa na svet rád pozrel z inej strany, i pre tých, ktorí si myslia, že iná strana nie je. Našimi slovami a fotografiami by sme radi do spoločnosti vniesli iný uhol pohľadu na to, čo zvykne byť vnímané jednostranne – taký, ktorý je založený na tolerancii a dobrote – uhol ohľadu. Okrem slov a fotografií zdieľame i naše myšlienky, spomienky alebo hudbu, ktoré môžu byť zdrojom inšpirácie a zamyslenia. Jednotlivé body našej stránky nájdete rozdelené podľa miest, z ktorých pochádzajú. Tvoríme tiež v angličtine pod názvom another point of you.
Loading...
láliš

3. apríla 2019

láliš

Jezídizmus alebo Jazdanizmus je náboženstvo, ku ktorému sa hlási takmer milión ľudí, väčšina z nich v súčasnosti žije v irackom Kurdistane. Jedno z najstarších monoteistických náboženstiev sa podobá tak pradávnym mezopotámskym, ako i abrahamickým náboženstvám. Medzi ich tradície zachované najmä v rozprávaniach patrí úcta k prahom, stromom, ohňu a prírode samotnej, ktorú prejavujú dotykmi a bozkami uctievaného. Takisto však veria v jediného Boha, ktorého na zemi predstavuje sedem anjelov. Ich najposvätnejším miestom je Láliš, dedina s tajomným chrámom a niekoľkými okolitými domami, v prostredí, o ktorom sa hovorí, že podnietilo vznik mýtu o rajskej záhrade. Všetci Jezídi by sa mali aspoň raz v živote vydať na púť do Lálišu, väčšina však prichádza každý rok, a obsadzuje domy v údolí, ktoré sú po zvyšok roka obyčajne prázdne. V Láliši stálo žije len spirituálna hlava komunity – baba šejk s jeho rodinou, a fakíri, strážcovia ohňa. 

V posledných rokoch má ale Láliš stálych obyvateľov viac. Žijú tu ľudia, ktorí unikli genocíde a sexuálnemu zotročeniu, pretrvávajúcemu kvôli vojne s Islamským štátom. Jezídi sú jednou z najväčšmi zacieľovaných skupín, pre ktorých Láliš predstavuje jediné bezpečné miesto. Ich posledná svätyňa.

So strachom v očiach zvažovali, či nás v chráme nechajú v noci prespať. Úzkostlivo sa pýtali, či sme skutočne kresťania a nie moslimovia. Po chvíli sa prestali báť, rozhovorili sa na nás Kurmanji – kurdským dialektom, ktorému sme len veľmi málo rozumeli – ženy nás pozývali na večeru, deti sa hrali s naším ukulele, a baba šejk si dokonca vyžiadal pieseň. Nedôvera v očiach ale zostala. Nasledujúce ráno nás mladý fakír s ohnivo-červenými vlasmi a bradou previedol celým Lálišom. Videli sme ranné čistenie zubov, zabíjanie barana na obed, temnotu viac než tisíc rokov starého chrámu i pútnikov z okolitých dedín. Videli sme strach v očiach.

Myslím, že keď je život na hrane, strach v pohľade sa stáva tichým spoločníkom každého dňa.

\\

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Predchádzajúci príspevok:deti, ktoré neplačúNasledujúci príspevok:brighton na vlnách

Ďalšie ohľady, ktoré by vás mohli zaujímať

sulajmánčania

pohľad na halabdžu

umenie dávať

deti, ktoré neplačú

\ slová a fotografie vytvorili barbora a sebastian \